Vincent Šikula, rozprávač príbehov z Malých Karpát, by mal 85 rokov

Šikulova tvorba podobne ako jeho generačných súputníkov (napr. Vilikovský, Johanides, Mitana, Sloboda, Ballek) sa aj vďaka politickému uvoľneniu koncom 50. a začiatkom 60. rokov 20. storočia výrazne odlišuje od dovtedy povinného socialistického realizmu. V poviedkach, novelách a románoch vrátil do literatúry obyčajného človeka, človeka z periférie a prerozprávaním jeho príbehu neodkryl len prosté ľudské hrdinstvo, ale aj všeobecné problémy súčasnosti.

V časopise Slovenské pohľady v deviatom čísle z roku 2001 Šikula povedal: "Takmer každý človek chce byť hrdinom. Aj ja. Nie preto, aby predo mnou ľudia skladali z hlavy širák, ale aby som si zaslúžil, že žijem. Niekto hrdinom je a nevie o tom, iný nie je, no nadúva sa, robí zo seba hrdinu, podistým si myslí, že hrdina by nebol hrdinom, keby sa nenadúval. Všetci opakujeme: hrdinom môže byť celkom obyčajný človek. Aj to tak je".

Vincent Šikula sa narodil 19. októbra 1936 v Dubovej, ktorá leží neďaleko Modry v malebnom kraji Malých Karpát. Ako absolvent Konzervatória v Bratislave, kde študoval hru na lesný roh, mal veľmi blízko k hudbe, čo sa odrazilo aj v jeho literárnej tvorbe. Kniha poviedok Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966) je dokonca koncipovaná ako hudobná skladba. Počas štúdia na konzervatóriu pôsobil aj ako organista v Ivanke pri Dunaji. Po skončení vojenčiny učil v Ľudovej škole umenia v Modre.

Od konca 60. až do začiatku 90. rokov 20. storočia pôsobil striedavo v literárnom časopise Romboid a vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1969-1973 pracoval aj ako dramaturg v bývalej Slovenskej filmovej tvorbe. Na mieste predsedu Spolku slovenských spisovateľov pôsobil v rokoch 1994 - 1999. Prozaikom bol aj jeho brat Viliam F. Šikula (1942-1995) a spisovateľkou je aj jeho dcéra Veronika Šikulová (1967).

Foto: TASR – Štefan Puškáš

Jedným z hlavných inšpiračných zdrojov literárnej tvorby Šikulu je Dubová a vlastne celý okolitý malokarpatský kraj. V tomto kraji sa odohrávajú nielen príbehy z románovej trilógie Majstri (1976), Muškát (1977), Vilma (1979), ale aj osudy hrdinov z jeho noviel a poviedkových kníh Na koncertoch sa netlieska (1964), S Rozarkou (1966), Povetrie (1968), Vlha (1978), Heroické etudy pre kone (1978), Liesky (1980), Pastierska kapsička (1990), Pôstny menuet (1994).

Dôverne známemu kraju zostal verný aj v literatúre pre deti a to najmä v prózach Pán horár má za klobúkom mydleničku (1965) a Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966), podľa ktorej nakrútil Oto Krivánek film Otec ma zderie tak či tak (1980).

Inšpiroval ho aj osud slepého predavača kníh Mateja Hrebendu, o ktorom napísal životopisný román Matej (1983).

V Šikulovej tvorbe sú prítomné aj spirituálne prvky ľudskej existencie ako napríklad v novelách Ornament (1991), Veterná ružica (1995), Anjel Gabriela (2000).

Foto: TASR

Ako básnik sa predstavil zbierkami Z domu na kopci (1983), Zo zanedbanej záhrady (1993) a Bubeník september (1998).

Preklady z jeho tvorby vyšli v češtine, ruštine, poľštine, nemčine, maďarčine, ukrajinčine a angličtine.

Zahral si aj vo filme, napríklad v dnes už kultovej snímke Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade (1969). V roku 1972 legendárny režisér Havetta nakrútil podľa Šikulovej knihy Nebýva na každom vŕšku hostinec, svoj druhý a nemenej slávny film Ľalie poľné.

To, čo si Šikula v názve svojej knihe Možno si postavím bungalov (1964) predsavzal aj splnil. Vincent Šikula zomrel náhle 19. júna 2001 v bungalove, postavenom na mieste odkiaľ vidieť nielen jeho rodnú Dubovú, ale aj kus malokarpatského kraja.